*15. marec 1950   †17. marec 2021 

Doc. PhDr. Libuša Gajdošová, CSc. vstúpila na banskobystrickú akademickú pôdu v roku 1977. Do vzniku Univerzity Mateja Bela  pôsobila na Pedagogickej fakulte, neskôr na Fakulte prírodných a humanitných vied. V roku 2008 ju profesijná dráha opäť priviedla na Pedagogickú fakultu, kde sa stala zakladajúcou členkou novovznikajúcej Katedry andragogiky a  zároveň spolugarantkou tohto študijného programu na PF UMB. V rámci svojej pedagogickej a vedecko-výskumnej činnosti sa profilovo orientovala na oblasť teórie výchovy, všeobecnú pedagogiku a  pedagogickú komunikáciu. Najmä v  týchto oblastiach viedla desiatky študentov ako školiteľka ich záverečných prác. Študentom sa aktívne a ústretovo venovala až do svojho odchodu do pracovného dôchodku v roku 2013.  

SPOMIENKY NA LIBUŠKU GAJDOŠOVÚ 

Libušku si pamätám ako srdečnú, veselú a priateľskú. Mala vo svojom srdci miesto pre každého a hlavne bola vždy pripravená pomáhať svojim blízkym. Kasáčová Bronislava 

Z celého srdca ďakujem Libuške za jej otvorenosť - ona, skúsená, prijala mňa, neskúsenú, ešte len magisterku, za 'rovnocennú' kolegynku. Bola ochotná mi pomôcť radou, posudkami, milým slovom povzbudenia. Jej záujem o hlboké ľudské hodnoty nebol len obsahom viacerých jej publikácií, ale reálnym odrazom viery v zmysel života. Danka Hanesová 

Pri spomienke na Libušku (nikto jej inak nepovedal) sa zrejme zaradím k mnohým ďalším, keď poviem: ÚSMEV, ÚPRIMNOSŤ a RADOSŤ ZO ŽIVOTA !!!  Tak si ju budem navždy pamätať ako jej študent, ako jej kolega a snáď to môžem povedať, aj ako jej kamarát.  Libuška – ďakujem za mnoho krásnych chvíľ a povzbudivých slov. Miro Krystoň  

Ja si na Libušku spomínam najmä v súvislosti s jej mimoriadne ľudským a demokratickým prístupom k študentom, ktorým si ich vedela absolútne získať. To, že bola vášnivou milovníčkou prírody a vedela o svojich koníčkoch s ňou spojených krásne rozprávať, vyplýva aj z fotografie na jej parte. Oceňovala som aj jej kolegialitu a ochotu pomôcť. Čest jej pamiatke... Lenka Ďuricová 

„Libuš“ som spoznala v roku 1999, kedď som nastúpila na Katedru andragogiky a psychológie FHV UMB . Bol to malý kolektív 4 členov katedry a medzi nimi bola aj Libuška. Pri prvom stretnutí som nechcela tomu veriť, aká bola bezprostredná a usmievavá. Práca s ňou bola vždy ľahšia ako v skutočnosti naozaj bola. Dokázala ťažké situácie zľahčiť a postaviť na základe „nič sa neje také horúce ako sa navarí“. Dokázala sa aj napriek všetkým problémom, ktoré mala smiať a bola veľmi dobrou parťáčkou v spoločnosti. Medzi študentov chodila veľmi rada a študenti na ňu nezabúdali ani potom, ako sa stali našimi absolventami. Obdobie od roku 2000 do roku 2007 bolo náročné na nápor študentov andragogiky, kedy sme jeden AR prijali na externé štúdium cca 400 študentov a učenie po víkendoch nás veľmi vyčerpávalo. Keď sme sa navzájom sťažovali, že nemáme ani trocha voľna, vždy povedala“ Deti moje, zvládneme to“. Tento výraz Deti moje často používala aj pri študentoch a pristupovala k nim naozaj ako matka. Jej záľuba bol les a hríby. Tam čerpala energiu a často nás privádzala do hnevu, keď nikde nerástli hríby a ona ich vždy dokázala nájsť aj poobede keď z práce vyšla do lesa.  Tešila sa na obdobie dôchodkového veku, kedy sa chystala splniť si svoje sny, venovať sa svojim vnúčatám a oddýchnuť si. Pre svoju rodinu dokázala obetovať všetko.  Dodnes sa na ňu bývalí študenti pýtajú, ako sa má ako žije. Bola jednoducho nezabudnuteľná. Česť jej pamiatke! Zlata Vašašová 

Pani docentku som mala tú česť stretnúť a pod jej vedením absolvovať prvé tri roky môjho štúdia na katedre andragogiky. Bola vždy usmiata a bola pre nás takou mamou. Vždy bola ochotná pomôcť, či už išlo o študijné problémy, ale aj tie osobné. Vždy sa nás snažila vypočuť a svojou radou nám pomôcť. Bola to veľmi výnimočná osobnosť našej katedry a dodnes to je pre mňa človek s veľkým Č, tak po odbornej stránke ako aj po osobnostnej. Mala som ju veľmi rada a dokonca aj po jej odchode z fakulty sme boli stále v spojení a so záujmom sa pýtala na môj profesijný aj osobný život. Možno aj vďaka nej som sa rozhodla ďalej pokračovať v štúdium a som aktuálne aj členkou katedry. Naše posledné osobné stretnutie bolo v roku 2019 pri oslave dňa učiteľov. Nezabudnem na tú radosť keď ma zbadala a zistila, že som odborná asistentka na „jej“ katedre. Bola na mňa vlastne hrdá a tešila sa spolu so mnou. Česť jej pamiatke...Michaela Sládkayová