Ahoj volám sa Peter a týmto textom by som ťa chcel motivovať.  :)

Motto: „Life begins when comfort zone ends.“

Ako som sa na PF UMB dostal...

Po strednej som začal študovať v Bratislave filozofiu. Nebola to zlá škola, no mňa v tom čase viac bavilo všetko iné ako práve ona. Kamaráti, veľkomesto, víno proste čokoľvek. A tak to aj dopadlo. Domov prišiel papier, že som doštudoval a že ma vyhadzujú. Heh no nič príjemné pre mojich rodičov. Keď sa to dozvedel otec, v momente mi kúpil letenku do Anglicka (v tom čase tam pracovalo veľa ľudí zo SR). A povedal: „Keď nechceš študovať, choď pracovať!“. Tak som sa vybral do cudzieho sveta, kde som nikoho nepoznal. Našiel si prácu v mäsiarstve a namiesto chodenia na pivo (ako som bol zvyknutý), som sa po večeroch učil jazyk. Poľština sa na vás nalepí hneď, no angličtine sa treba trošku venovať. Po dvoch rokoch a častej zmene práce (predsa som sa zlepšil v AJ) som si uvedomil, že nechcem pracovať ako otrok pri páse, v obchode alebo sklade. A tak som volal domov, že čo by som mohol robiť. Doma mi povedali, že na PF UMB berú bez prijímačiek. Potešil som sa, že môžem vypadnúť z Anglicka, veď nebol to môj domov.

Ponaučenie: Ak nechceš robiť ako otrok, choď študovať.

Vstup do školy...Prihlášku som podal v kombinácií psychológia, občianska výchova a etická výchova. A predstavte si. Prijali ma :D Ako iste viete, po dvoch rokoch bez študovania „múdrych“ knižiek vám toho celkom veľa vypadne z hlavičky. A to bol aj môj prípad. Prechádzal som skúšky na Cečka, Dečka, Ečka. Nebolo to nič extra. Dokonca som Psychológiu osobnosti prenášal do druhého ročníka. To bol ten najhlúpejší nápad, lebo v druhom roku mi hrozilo, že ak to neurobím, padám zo školy ako už raz predtým. Našťastie sa katastrofa nekonala. Neskôr sa štúdium sa zlepšilo, viac ma to bavilo a sa odrazilo to aj na známkach. Z Ečiek sa stali Cečka/Bečka/Áčka. Ale nejde ani tak o známky. Skôr ma bavili predmety, kde sme mohli diskutovať. Rozprávať o tom, čo si myslíme aj argumentovať proti čomu stojíme. Boli sme dobrá skupina, myslím že nás bolo 8. Nie je to veľa, ale miešali sme sa s inými skupinami, hlavne s telocvikármi, čo bola niekedy fakt sranda :D. Nemám predsudky, no uznaj, že telocvikári sú predsa len špeciálna skupina. Prednášky ma bavili. Hlavne tie kde sa nečítalo z papiera a nemusel som si zapisovať milión poznámok z projektora. Mám rád charizmatických ľudí, ktorí vedia o čom rozprávajú a nepotrebujú k tomu papier. Najradšej som mal semináre, hlavne z etickej výchovy. Tam bol priestor diskutovať, komunikovať aj vysvetľovať svoje názory. Vlastne o tom to je. Nebojte sa povedať, čo si myslíte. Lebo ak sa neozvete a nastane ticho, je to nuda! Nie len pre vás, ale aj pre učiteľa