Ľudskými rukami zušľachťuje kov

Sviatočný čas rozhýbal srdcia zvonov.
Prihovárajú sa nám slávnostne, napĺňajú ľudské srdcia vzájomným dobroprianím. Slovo, čo vyjde zo srdca, má veľkú, zázračnú moc.
Nech nám je darom, z ktorého neubúda... (Darina Laščiaková)

Zvony od čias stredoveku regulovali život ľudí. Oznamovali aktuálny čas, zvolávali na slávnostné chvíle a sviatočné obrady. Zvestovali živelné pohromy, upozorňovali na vojnové ohrozenia. Zvony v časoch vojen rekvirovali a prelievali na delá. Po skončení vojen delá prelievali znovu na zvony.

Pozvanie na rozhovor prijal najmladší zvonolejár na Slovensku Jakub Vorobeľ, ktorý študuje na Pedagogickej fakulte UMB študijný program učiteľstvo hudobného umenia a učiteľstvo psychológie. Zvon ako hudobný nástroj, ako artefakt zaujal Jakuba Vorobeľa už v detstve a stal sa preňho fenoménom, výzvou, zázrakom a vo výsledku šťastím.

Jakub, kým sa vaši detskí kamaráti naháňali po lúkach v okolí Chotče, zabávali sa, robili nezdobizeň, vás lákalo iné tajomstvo...

Je to skutočne tak, už ako malého chlapca, štvor-päťročného ma zaujali zvony. Najmä tie v kostoloch. Moje azda úplne prvé stretnutie a skúsenosť so zvonom bolo počas letnej opekačky na pútnickom mieste Buková hôrka v okrese Stropkov. Tam ma do gréckokatolíckeho kostolíka zobral miestny starosta a toho času správca kostola. Dovolil mi potiahnuť lano zvona a začuť jeho hlas. Uchvátilo ma to. Vtedy sa to celé začalo... Keď sme šli okolo nejakej zvonice alebo kostolnej veže, naliehavo som túžil vidieť ich zvony, dotknúť sa ich a hlavne ich počuť. Často sme s rodinou chodievali aj do skanzena vo Svidníku, kde sa nachádza otvorená zvonica s dvoma malými zvonmi – tu som si mohol s obrovským nadšením a radosťou zazvoniť. V tom čase ma takého malého nechceli pustiť do žiadnej veže, pretože sa báli, že spadnem, alebo sa so mnou prepadne stará spráchnivelá podlaha...

Sám neviem celkom presne vysvetliť, prečo to boli práve zvony, čo ma tak fascinovali a uchvacujú stále viac, a nie napríklad rýchle autá alebo niečo iné, čo zvykne väčšinou priťahovať mladých ľudí. Ono tajomstvo sa začína tým, že vstúpim do kostola, vnímam ten pokoj, ticho, príde na mňa nirvána, cítim zaujímavú vôňu kadidla, počujem zvuk svojich krokov ozývajúcich sa klenbami, prosto, je to iný svet. A potom sa s kľúčom v ruke vydám doslova „na výstup“ podobný výstupu na štít. V prípade, že idem zvony dokumentovať, s bohatým a ťažkým výstrojom kráčam po schodoch, pričom musím dávať pozor na každý krok. Všade je tma, plno výkalov od netopierov, staré – možno tristoročné nebezpečné drevené schody a polorozpadnuté rebríky. Stačí krok do prázdna a... Keď konečne vyjdem hore, vidím iný svet, vietor silno fúka z každej strany, stále cítim pach starých vecí, ale konečne môžem vidieť nádherné umelecké diela, zvony.

Keď stojím pri niekoľko stokilovom zvone, je zážitok rozkývať, rozhojdať taký ťažký predmet, takú mohutnú masu. A v momente, keď srdce prvýkrát udrie o zvon a ozve sa silný, robustný, húževnatý, ohlušujúci tón, rozvíri sa prach a vyplašia sa holuby. Cítim tú silu zvuku ako prechádza cez moje telo a rozlieha sa celým širokým krajom navôkol. A to všetko dokáže lano v mojich rukách. Vnímam to ako pomyselný rozhovor, keď musím v správny moment zvon potiahnuť, aby zvonil pekne a pravidelne rovnakou silou na oboch stranách, aby mal pekný plynulý začiatok aj šetrný koniec.

Po absolvovaní základnej školy vás prijali na košické konzervatórium, kde ste študovali hru na akordeóne. Takže hudba vám učarovala. Čím je hudba pre vás?

Ako malý chlapec som na jednej svadbe počul uja hrať na harmonike. Zapáčilo sa mi, ako hral, ako zabával ľudí a zatúžil som na akordeóne hrať aj ja. Kúpili mi akordeón, prijali ma na ZUŠ v Stropkove a začal som študovať hru na akordeóne. Keď som bol v ôsmom ročníku na ZŠ, stál som pred otázkou, čo vlastne chcem v živote robiť? Rozhodol som sa, že raz by som aj ja chcel učiť deti hrať na akordeóne. V hudobnej škole som v tom čase trávil veľa času, cvičil som tam a zabralo mi to vlastne všetok voľný čas. Nemal som veľmi na výber, pretože autobusová doprava zo Stropkova do Chotče a opačne nepremáva často, preto som čas využíval intenzívnym cvičením. A potom som sa cez víkendy v záhrade pokúšal experimentovať s výrobou zvonov...

Keď som už bol rozhodnutý pre štúdium na konzervatóriu, spojili sme sa s Mgr. art. Jozefom Demjanom a s jeho pomocou sme vyhľadali a kúpili nový koncertný nástroj, gombíkový akordeón. Celý rok som sa chodieval pripravovať počas súkromných hodín, aby som čo najlepšie vyhovel na prijímacom konaní. Po úspešnom prijatí som na Konzervatóriu v Košiciach študoval šesť rokov. Už ako konzervatorista som jeden rok učil v ZUŠ v Stropkove a veľmi sa mi to páčilo. Hudba je pre mňa všetkým.

Študujete psychológiu. Je vaše rozhodnutie súčasťou dobre premyslenej cesty do budúcnosti?

Psychológia ako veda o duši človeka ma vždy fascinovala, ale nikdy som neuvažoval o tom, že by som ju študoval. Mal som možnosť sa zúčastniť ako pozorovateľ na muzikoterapii, kde psychológovia a muzikoterapeuti pracovali s deťmi a ako nástroje používali aj zvony a dokonca aj akordeón. A tak som si psychológiu uvedomil ako celkom blízku disciplínu.

Keďže som sa rozhodol spojiť hudbu s učiteľstvom, vybral som si Pedagogickú fakultu UMB v Banskej Bystrici. Pravdaže, s túžbou stať sa učiteľom hry na akordeóne a učiť aj psychológiu, ak nájdem s ňou v domácom regióne uplatnenie.

Som poslucháčom iba prvého ročníka, takže ešte toho o psychológii veľa neviem, ale mám plány (alebo skôr sny) zapojiť do psychológie ako pomôcku aj zvony. Či už v rámci hypnózy, muzikoterapie alebo iných meditačných tranzových situácií. Musel by som odliať viacero zvonov, pričom pre každý by boli charakteristické iné farby zvuku. Odlišovali by sa, samozrejme, tvarom, možno nie iba vyslovene tónom, ale zvukovým spektrom. Vychádzam z toho, že skutočne sú zvony, ktorých tón príjemne upokojuje, je lahodný uchu a človek sa teší na ďalší a ďalší krásne znejúci tón. Na druhej strane sú aj také zvony, ktoré znejú ako plechové vedro alebo hrniec, čo veľmi príjemné nie je. A tak by som v rámci nejakého experimentu pozoroval, aký zo zvonov najlepšie dosiahne požadovaný cieľ.

Okrem toho – tuším v Amerike – vedci objavili frekvenciu, ktorá má určitú výšku aj silu a dokáže rozochvieť rakovinotvorné bunky, čím potláča určité typy rakoviny. Predstava odliať zvon s takouto frekvenciou je pre mňa ohromne provokujúca a inšpirujúca...

Z veľkej vášne, túžby, ctižiadostivosti ste sa stali amatérskym kampanológom s profesionálnym výsledkom. Ste rozhľadený, múdry, ohromne zručný. Ako sa vám tieto atribúty podarilo dosiahnuť v takom mladom veku?

Viem, že nie je veľa mladých ľudí, ktorí majú hlboké záujmy a dokážu im mnoho obetovať. Možno je to aj tým, že každý chce mať všetko a hneď. A keď sa niečo na ceste do cieľa pokazí, nechajú to tak, zostanú sklamaní a nevedia, ktorým smerom kráčať ďalej...

Môžem povedať, že skutočne neľahkú cestu za doterajším úspechom som si musel odkráčať sám a bolo na nej veľké množstvo pádov, sklamaní, starostí, nešťastí, nepodarkov, neúspechov a veľmi veľa situácií, keď som aj ja mal chuť všetko vzdať a žiť si pokojný bezstarostný život mladého človeka s ostatnými na ihrisku alebo v krčme. To, čo držalo smer mojej pomyselnej loďky nápadov v rozbúrenom oceáne, bolo „mocné kormidielko“ – túžba odliať zvon a ako správny tvrdohlavý baran chcel som to za každú cenu dokázať, hlava-nehlava. Silný vplyv na to, že som sa nevzdal, mal fakt, že môj úplne prvý zvon, ktorý som odlial, vyšiel krásne, podaril sa bez komplikácií a chýb a to ma motivovalo.

Potom už neboli žiadne omyly?

Chcel som odliať o niečo väčší zvon, ale dopadlo to úplným fiaskom, nepodarilo sa mi ani roztaviť kov, lebo prišla búrka a do všetkého napršalo. Moja celoročná práca bola zničená. Povedal som si, že to nie je možné, veď ten prvý som spravil dobre, musí to vyjsť aj nabudúce! Povzbudzoval som sa myšlienkou, že keď to zvládli vyrobiť pred päťsto rokmi, tak to s arzenálom moderných výdobytkov doby v podobe zváračiek, brúsok a podobne zvládnem aj ja.

Prišlo obdobie, keď sa mi celé dva roky nepodarilo odliať žiaden zvon. Každý mal kaz a nevedel som prečo.

Pustil som sa do štúdia, zháňal som si literatúru. Potreboval som sa najmä sústrediť na to, aby som vymyslel, ako vyrobiť nástroj, pomocou ktorého vyrobím ďalšiu pomôcku na to, čo potrebujem urobiť, napríklad vyrobiť formu, na ktorú treba naniesť hlinu. Až tento diel je priamo použiteľný ako forma, do ktorej nalejeme kov. Toho, čo som musel objavovať a experimentovať, bolo skutočne mnoho – od samotnej formy cez materiál, spôsob roztavenia bronzu na 1150 °C na záhrade a odliať ho bezpečne do formy. A mnoho ďalších záležitostí a nuáns, bez ktorých by to nešlo...

Po tých dvoch rokoch sa mi z vôle Božej podarilo náhodne prísť na príčinu mojich nezdarov. Aj dnes je ešte stále veľmi veľa záležitostí, ktoré neviem, prečo sa dejú, a neviem, ako im predchádzať, no stále skúšam, vylepšujem a snažím sa problémy vyriešiť.

 V čom spočíva alebo odkiaľ pramení vaša pokora a skromnosť?

Žijem a pracujem bez toho, aby som si uvedomoval nejaké vlastnosti či charakteristiky. Ctím si každého človeka, s obdivom a bázňou vzhliadam k starodávnym zvonárom, k ich kumštu, k technickému majstrovstvu v doslova primitívnych podmienkach. Ja ešte stále neviem, čo poznali a vedeli oni. Možno ma posúva a formuje práve toto uvedomenie.

Keď sa mi postupne začalo dariť, všimli si ma ľudia z dediny a dostal som zákazku. Zarobil som si prvých niekoľko sto eur. Bol som šťastný, mohol som si kúpiť nové nástroje a technologické inovácie, ktoré mi umožnili odliať väčší zvon.

Keby som nedostal objednávku, nemohol by som sa posunúť ďalej a vôbec by som nemohol robiť to, čo ma baví, nemohol by som odlievať zvony. Postupne si ma všimli aj „lepší“ zákazníci, robil som päťdesiatkilový zvon na ranč – toto bola moja prvá „väčšia“ zákazka, podobne ako zvon do pravoslávneho chrámu v Snine. Vďaka týmto zákazkám som rozšíril svoju dielňu pod holým nebom do súčasnej podoby a môžem odlievať zvony do tristo kilogramov.

Trpezlivosť a pokora pred Majestátom je v tomto remesle nevyhnutná, lebo ešte stále zvonárskemu tajomstvu nepanujem. V nádeji na lepší konečný výsledok musím preto každý svoj krok a zmenu technologického postupu veľmi opatrne, dôsledne, uvážene premyslieť, aby som to vylepšil. Pohľad na túto prácu a všetky súvisiace okolnosti potom vyskladajú obraz osobnostných vlastností, kľúčových pre úspech. Je dôležité si veriť, pretože ak človek nestratí vieru v dosiahnutie cieľa, dokáže čokoľvek. Ale ak sa vzdá pri prvom alebo päťdesiatom páde, tak to nedokáže.

Máte aj ďalšie zákazky? Po čom túžite?

V súčasnosti mám zákazku na štyristokilový zvon do Tanzánie a na viacero dvestokilových zvonov, ktoré si objednali z rôznych miest na Slovensku.

Stále je zložité odlievať také veľké zvony pod holým nebom, keď som odkázaný na nepredvídateľné poveternostné podmienky. Už len ranná rosa vie hlinenú formu rozmočiť a znehodnotiť tak niekoľkomesačnú prácu.

Mojím snom je vybudovať si murovanú halu, aby som sa nemusel strachovať z nečakanej dažďovej prehánky. Tento rok bol veľmi ťažký, pretože som sa rozhodol v jeden deň odliať všetky zvony, ktoré som počas celého roku pripravoval. Nepodaril sa ani jeden – pre vlhkosť hliny. Prežíval som doslova „zvonársky horor“, ale ani v tomto prípade sa neplánujem vzdať a budúci rok ich odlejem znovu. Pravdaže, s vylepšeniami a vierou, že sa to podarí.

Kto vás viedol k tomu, že človek má mať veľký cieľ a má mať schopnosť a vytrvalosť ho dosiahnuť?

Rodičia ma podporujú v rámci svojich možností a zručností, ktoré majú, a cítim od nich najmä psychickú podporu. Často ma mimoriadne obdaria. Tento rok mi „Mikuláš priniesol“ 19 vriec uhlia koksu! Asi som bol dobrý...

Nepochybujem o tom, že vaším detským čítaním bola odborná literatúra, veď keď ste sa rozhodli odliať váš prvý zvon v pätnástich rokoch, museli ste byť zdatný vo fyzike, v chémii, v matematike, v modelovaní, v technológii, v hudbe. Nestačilo iba to, čo ste sa naučili v škole...

Áno, je to tak, skutočne som potreboval nemalé zručnosti a poznatky na to, aby sa zvony odliali krásne, aby boli zvučné. Pri myšlienke chcem si doma odliať zvon, som premýšľal nad tým, akým spôsobom niečo také môžem dosiahnuť bez potreby kupovať drahé zlievarenské chemikálie alebo formovacie látky používané dnes v hutníckom priemysle.

Najdostupnejšou metódou sa mi zdala tradičná stredoveká technológia výroby formy zvona. Celý proces je v podstate veľmi ekologický, pretože sa v ňom využívajú len prírodné materiály. Forma sa pripravuje zo zmesi hliny, piesku, konského trusu, slamy, pazderia, vlasov, chlpov, vosku, parafínu, bronzu, spálenej hliny, piva, vajec, popola a tuku.

Ako dosiahne zvonolejár tóninu zvona? Mohlo by sa zdať, že ak je vo zvonici umiestnený jeden zvon, mohlo by to byť jedno. Čo však v prípade, ak chceme do veže umiestniť neskôr aj druhý, prípadne ďalší zvon? V akom ladení budú?

Keďže zvony sú podobne ako organ hudobným nástrojom, vždy je zaujímavé ladenie zvonov a aj ich celkový hlas. Pod hlasom môžeme rozumieť ich farbu zvuku a spektrum tónov, ktoré odznieva v danom zvone. Každý zvonársky majster mal pre svoje zvony vlastné špecifické zvukové a výtvarné charakteristiky. Postupne ako som navštevoval zvonice, nachádzal som podobnosti a tým viac som si všímal aj rozdiely medzi zvonmi.

Ladenie zvona dosahujeme pomocou výpočtov. Ladenie zvonových súborov /súzvukov sa dosť líši v každom regióne aj v každom meste či v závislosti na konkrétnom odvetví kresťanstva. Priemerná malá rusínska dedina v mojom okolí má väčšinou po dva zvony ladené vo veľkej tercii alebo sekunde, prípadne je to kombinácia intervalu veľká sekunda a nejaká tercia, prípadne to je durový či molový akord. Dosť túto skutočnosť ovplyvnil fakt, že zvony boli rekvirované a odobraté, to znamená, že vo veži sa väčšinou nachádza jeden historický zvon približne z 18. storočia a ostatné sú odliate v medzivojnovom období. Vždy však pri starších zvonoch prevládal interval tercií, zvony z 20. storočia používajú sekundy.

V našom regióne majú rímskokatolícke kostoly veľkú sekundu, a ak majú tri zvony, je to tercia, napr. c – d – f. V gréckokatolíckych je to napríklad c – e/es – g. Treba však pripomenúť, že inak vnímame zvuk zvona a inak – povedzme – zvuk klavíra. Predstava, že máme na klavíri počúvať veľkú sekundu, nie je vôbec radostná. Ale počúvať ju pri zvonoch ako lahodné bim-bam je veľmi príjemné.

Prečo ste si pre tón vášho prvého zvona zvolili práve dis3?

Vychádzal som zo skutočnosti, že som chcel odliať najväčší zvon, aký mi vtedajšie kapacity dovoľovali a na môj vtedy najväčší 50 kg téglik som mohol bezpečne odliať zvon s hmotnosťou 45 kg. A zvon s hmotnosťou 45 kg v profile, ktorý som vtedy mal rozpracovaný, náležal tónu dis3. Ak by som si mal vybrať obľúbený tón zvona, bolo by to f. Pretože tento tón mi frekvenčne najviac vyhovuje, osobne ho považujem za najlahodnejší zvuk.

Pre mňa je dojímavá skutočnosť, že na to, aby zvon vydal tón, musí ho niečo udrieť. A udiera ho srdce... Podstatné zvykne bývať to posledné. Myslím na srdce pri výrobe zvona. Vaše zvony majú lietajúce alebo padajúce srdce?

Srdce zvona je skutočne dôležité, pretože ak je príliš ťažké alebo dlhé, môže poškodiť zvon prasknutím a nenávratne ho zničiť.

Lietajúce srdce lieta spolu so zvonom. Ako je zvon vychýlený napravo, tak aj srdce udrie o jeho pravú časť, a keď sa prehupne naľavo, srdce udrie zvon naľavo. Teda vždy v tom smere udrie, kde je práve zvon vychýlený. Pri lietajúcom srdci je dôležité, aby zvon visel na rovnej zvonovej hlavici. Tento systém vyžaduje viaceré hmotnostné výpočty ťažiska zvona, aby srdce vôbec dokázalo lietať a aby udieralo správnou silou.

Zvony s padajúcim srdcom nevyžadujú žiadne poznatky o hmotnostných proporciách, akurát je potrebné mať na zvone namiesto rovnej hlavice lomenú oceľovú hlavicu. Tento systém, používaný ostatných sto rokov je, jednoducho povedané, nevhodný. Zvony opatrené týmto príslušenstvom s padajúcim srdcom sú za sto rokov viac vybité než zvony opatrené lietajúcim srdcom za tristo či štyristo rokov.

Ja na zvony používam výlučne srdce lietajúce a rovné zvonové hlavice. Avšak v súčasnosti v moderných kostoloch je občas statika veže slabá, a preto musia dať zvony na lomené hlavice a použiť padajúce srdce. Ale keď je možné dať srdce lietajúce, je to vždy lepšie.

Vieme, že hlas zvona oznamoval aj smrť niekoho z dediny. Podľa čoho ľudia rozoznávali práve túto informáciu?

Pohrebné zvonenie alebo zvonenie zomrelým má ako aj iné zvonenia svoje vlastnosti a charakteristiky, na základe ktorých vieme, či sa zvoní dieťaťu, žene alebo mužovi. Každá dedina to uplatňovala inak a vždy sa tieto špecifikácie rozlišovali tzv. zažehnávaním s malým zvonom. To znamená, že asi pol minúty zvonili najmenším zvonom pred tým, ako začali zvoniť všetky zvony kostola.

Keď zomrie dieťa, zažehnáva sa raz malým zvonom, potom je desať sekúnd prestávka a rozozvučia sa na desať minút všetky zvony.

Ak zomrie žena, zažehnáva sa dvakrát: pol minúty zvoní umieračik, pauza, znovu pol minúty umieračik, pauza a rozozvučia sa na 10 minút všetky zvony.

Ak zomrie muž, zažehnáva sa trikrát.

V minulosti pri ručnom zvonení bola aj možnosť zvoniť tzv. potrhávaním. Keď niekde mali len jeden zvon, rožnými technikami naň vedeli zazvoniť na viacero príležitostí inak. Potrhávanie spôsobí to, že srdce zvona udrie dvakrát o jednu stranu a raz o druhú stranu. Alebo uplatnili zvonenie podržaním, keď zvon udrie raz o jednu stranu a o druhú sa jeho hlas zaškrtí tým, že srdce neudrie, ale sa akoby položí. Zvukovo to znie tak, akoby o jednu stranu zazvonil normálne a druhý úder pripomína zvuk prasknutého zvona, pretože neznie, ale len udrie a hneď stíchne. Tiež využívali prestávky a rôzne kombinácie týchto spôsobov.

Jestvujú v súvislosti so zvonmi aj tradície, zvyky?

Zvyky späté so zvonmi sú veľmi zaujímavé. Kedy sa na nich zvoní a ako, akými rytmami, akými melódiami. Dnes si ľudia tieto zvyky už nepamätajú, to, čo som sa dozvedel, by som zrátal na prstoch jednej ruky. Nemá sa o toto remeslo, regionálne odlišnosti a charakteristiky jednotlivých tradícií kto podeliť, nemá to kto zdokumentovať a zvečniť.

Zvonárstvo prežíva smutný scenár. Už si takmer nikto nepamätá a ani to nevie napodobniť, ako kedysi na troch zvonoch vedeli zahrať signál na rôzne udalosti dňa, keď oznamovali rannú bohoslužbu, rannú modlitbu, na poludnie hlavnú omšu, keď varovali pred búrkami, oznamovali narodenie alebo smrť. Zvony boli jediným prostriedkom, ako oznamovať dedinskej pospolitosti určité udalosti alebo skutočnosti. Tieto signály poznali všetci obyvatelia. Dnes je naozaj veľmi vzácnym bohatstvom, ak sa táto tradícia dochovala a využíva sa.

Najmä v advente sa stretávame so zvončekmi najrôznejších podôb a myslím, že každý si z detstva pamätá rodinný zvonček, ktorý „oznamoval“ pre deti príchod Ježiška. Spomínate si na ten váš? Kedy sa zvonec stáva zvonom?

Zaujímavá otázka, stručne by sme mohli povedať, že podľa veľkosti – do dvoch kíl by mohli byť zvonce a nad dve kilá zvony. Alebo to rozlišujeme podľa spôsobu výroby. Ak boli odliate sériovo do piesku ako zvonce pre hospodárske zvieratá, tak sú to zvonce. Ak boli vyrobené tradičnou technológiou ako veľké zvony, majú nápisy aj ladenie, hoci sú malé, stále sú to zvony alebo zvončeky.

Pomenovanie zvonec je podľa mojej skúsenosti späté skôr so zvoncom pre zvieratá. Tu ešte poznáme plechové zvonce – spiežovce.

Popravde – my doma taký stolový zvonec nemáme, veď sa hovorí, že obuvník chodí bosý...

Ako sa cítite v Banskej Bystrici ako meste vášho štúdia a čím vás mesto zaujalo?

Banská Bystrica má potenciál stať sa akýmsi hlavným mestom Slovenska v zvonárskom ponímaní, pretože sa tu nachádza najväčší zvon na Slovensku (aj keď vo veľmi zlom stave a potrebuje opravu). Takisto je tu mnoho krásnych veľkých veží, kam by sa vošli nádherné zvony, ktoré by mohli aj ladiť. Škoda, že veže sú prázdne... Katedrála má len jeden zvon, pritom má dve veže. Petermannova veža v hradnom areáli má síce tri zvony, ale veľký je v dezolátnom stave, stredný je prasknutý a malý začína praskať, jeho hlas nezvoní, skôr búcha. Práve ten kolosálny šesťtonový zvon General s priemerom 201 cm je asi najviac vybitým zvonom na Slovensku. Má tvrdé srdce a nevhodné príslušenstvo. Je to veľká škoda, pretože keby sa zvony dali do poriadku, na nejakých tristo rokov by mali s nimi v meste pokoj, všetko by krásne zvonilo.

V poézii jestvuje mnoho textov, v ktorých figuruje zvon, zvony, ich srdcia a nachádzajú paralely k človeku a jeho žitiu. Máte obľúbený text či pieseň s témou zvonov?

Edgar Allan Poe napísal nádhernú báseň Zvony, zvonmi sa zaoberal aj Milan Rúfus, Andrej Sládkovič, dojímavo Martin Rázus. Páči sa mi pieseň Už z hor zní zvon v podaní Karla Gotta a myšlienka rumunského básnika Valeriu Butulescu: „Aj zvon bez srdca treba vypočuť.“

Za rozhovor ďakujeme
Jakubovi Vorobeľovi a  šéfredaktorke SPRAVODAJCA UMB Slavomíre Očenášovej - Štrbovej

Jakubov zvon v médiách.